Takže, ako to celé začalo?

V roku 2000 sme sa prisťahovali z Trnavy sem do Ružovej Doliny v Suchej nad Parnou. Keď sme prišli do doliny, kaplnku v susedstve nebolo takmer vidieť, všetko bolo zarastené. Tunajšie polia sa využívali na pestovanie plodín, ktorým sa tu veľmi nedarilo  – pšenica a podobne. Pôda je tu totiž ideálna na vinohrad, a nie na bežné poľnohospodárske plodiny.

A práve to vás motivovalo vysadiť vinohrad?

Presne tak. Keď sme videli, ako pôda eroduje, rozhodli sme sa pre trvalý porast – a vinohrad bol logickou voľbou. Suchá nad Parnou má vinársku tradíciu už osem storočí, takže sme len nadviazali na históriu. Na týchto miestach boli vinohrady aj v minulosti, len ich časom nahradili iné plodiny.

Čiže sa vlastne v regióne striedali obdobia, keď sa vinič pestoval, a keď nie?

Záležalo na rôznych faktoroch, napríklad či boli chlapi doma, alebo vo vojne či odišli za prácou do zámoria. My sme vedeli, že ideme bývať do oblasti s vinárskou históriou, ale to, že by sme sa po presťahovaní venovali vinohradníctvu, to nám ani vo sne nenapadlo.

Mali ste už predtým blízko k vínu?

Určite áno. Víno som vždy miloval, veľa som cestoval a ochutnával. Pamätám si napríklad návštevu vinárskych pivníc v Golse v Burgenlande u Judith Beck. Stál som tam vonku, pozeral na ľudí, ako si vychutnávajú víno, a vtedy mi napadlo, že že je veľká škoda, že u nás na Slovensku nemám takéto možnosti.

Čo vás definitívne presvedčilo začať s vinohradníctvom?

Chceli sme vrátiť históriu tam, kam patrí. 

Aké boli reakcie miestnych vinárov na vaše začiatky?

Keď sme zatrávnili vinohrad, domáci vinohradníci  sa smiali, že nám bude chýbať voda. Ale my sme vedeli, že tráva predovšetkým zabráni erózii pôdy, čo bol v tom čase väčší problém, ako nedostatopk vody. Dnes už majú v kopcovitom teréne zatrávnené všetci. 

Takže ste priniesli do regiónu nový prístup?

Dá sa to tak povedať. Vinárstvo sa stále vyvíja a modernizuje. V roku 2003 sme vysadili prvý vinohrad na prenajatej pôde patriacej  trnavským jezuitom. Neskôr sme si kúpili vlastnú pôdu a tak máme dokopy takmer 8 hektárov – polovicu prenajatú a polovicu vlastnú.

A všetko je v jednej lokalite?

Áno, vinohrady sú vysadené na troch parcelách, ktoré sú navzájom vzdialené cca 250-300 metrov. Dá sa teda povedať, že máme v podstate jeden kompaktný vinohrad. Každá parcela má trochu inú pôdu, čo sa prejavuje aj vo víne.

Takže po troch rokoch ste mali prvú úrodu, to bolo okolo roku 2006. Aké boli vaše plány s hroznom?

Pôvodne sme boli rozhodnutí, že ho budeme predávať. Ale potom mi poradil jeden môj starší známy , ktorý pochádza z Modry, aby som skúsil vyrábať víno sám.

Vy ste predtým víno nerobili?

Nie, ja pochádzam z Modranky, ktorá je teraz súčasťou  Trnavy, a tam nebola taká vinárska tradícia ako v Modre či v Suchej nad Parnou. Tak som mu hovoril, že ja s tým skúsenosti nemám, ale on na to len: „Zomeľ hrozno, potom vyprešuj, nechaj vykvasiť a máš víno.“ A vlastne mal pravdu, lebo ono sa to často zdá komplikované, ale základ je jednoduchý. Samozrejme, treba vedomosti a ešte viac skúseností.

A kde ste čerpali vedomosti?

Začal som študovať odbornú literatúru. Najviac mi pomohli knihy od pána Roberta Steidleho , ktorý vyučoval  mladých rakúskych vinárov v Klosterneuburgu  Keď moja najstaršia dcéra Ivanka študovala vinárstvo na univerzite v Brne, zistil som, že jeho knihy sú tam dokonca povinnou literatúrou. Takže som to celé naštudoval, ale až prax mi dala tie skutočné skúsenosti.

Ako ste sa dostali k tej praktickej stránke vinárstva?

To bola ťažšia cesta. U nás na Slovensku  sa dokonca aj v dobe internetu  totiž skúsenosti veľmi neodovzdávajú. V Rakúsku je to úplne iné. Pamätám si, keď som bol u Judith Beck, známej rakúskej vinárky. Jej otec, hoci mal v tom čase plnú sezónu a 20 robotníkov vo vinici, našie si čas, zastavil sa pri nás a venoval sa nám. Ukázal nám svoje  vinárstvo, dal rady, upravil naše plány. A pritom ma predtým ani nepoznal.

To je veľký rozdiel v prístupe. U nás ste takúto ochotu nenašli?

Bohužiaľ, nie veľmi. Možno som sa aj málo pýtal, ale vtedy som si uvedomil, že sa budem musieť spoliehať sám na seba a na skúsenosti zo zahraničia. Jediný, kto mi v začiatkoch pomohol, bol pán vinár  Alojz Masaryk. To je skvelý človek a ikonická postava v našom Slovenskom vinárstve.

Takže postupne ste sa dostali k vlastnej výrobe vína. Ako to vyzerá dnes?

Dnes už máme všetko, čo vinárstvo potrebuje – vedomosti aj skúsenosti. Spolupracujeme s francúzskym vinárom, ktorý má 11 hektárov vlastných  viníc v oblasti Saint-Émilion v Bordeaux. On k nám raz za štyri až päť týždňov príde, prejdeme spolu vinice, prechutnáme  vína , poradí mi, čo a ako. Je to človek, ktorý vyrastal vo vinárskom prostredí, žije tým a vie nám dať neoceniteľné rady.

Čo je teraz pre vás najväčšia výzva?

Predovšetkým predaj vína. V poslednom čase sa menia trendy – ľudia sa začínajú prikláňať k nealkoholickým vínam, čo mne osobne veľmi nedáva zmysel. Víno je o zážitku, o diskusii, o chuti, a to sa bez alkoholu stráca. Ale uvidíme, ako sa to vyvinie.

A čo vaše vinohrady? Aké odrody pestujete?

V prvom rade mi napadlo vysadiť odrodu Cabernet Sauvignon, ktorú som v tej dobe veľmi obľuboval. Ale keď som sa pýtal domácich, čo si o tom myslia, ani nevedeli, čo je to Cabernet. Tak som si povedal, že sa radšej budem držať lokálnych odrôd.

Takže ste sa rozhodli pre tradičné odrody?

Áno, pestujeme modré odrody ako Modrý Portugal, Svätovavrinecké a Alibernet. Modrý Portugal je jedinečný pre naše vinárstvo, ale aj pre vinárov v okolí. Z bielych odrôd sú to Rizling Rýnsky, Veltlínske Zelené a Sauvignon Blanc.    

Ako vám napadla celá architektúra tohto vinárstva?

Vinárstvo Terra Parna je jedným z prvých butikových moderných rodinných vinárstiev postavených, ako sa hovorí, na zelenej lúke. Inšpiráciu sme čerpali hlavne z cestovania po rakúskych a nemeckých vinárskych oblastiach. Mám veľmi rád architektúru a milujem chodiť po mestách a pozerať sa a obdivovať ich krásu. Mojím najobľúbenejším architektonickým skvostom je Sagrada Família aj ked nejde o vinársku architekturu.

To je fantastické, že máte taký vzťah k architektúre. Čo vás na nej najviac fascinuje?

Je to práve tá jedinečnosť, ktorú každý architekt prináša. Sagrada Familia je úplný skvost. Tým, že architekt bol inšpirovaný prírodou, keď tam stojíte, vidíte to a nemusí vám nikto hovoriť, že to vychádza práve z prírody. To je úžasné.

Takže vlastne v začiatkoch ste museli brať ohľad aj na to, čo sa tu už pestovalo. A ako sa to potom vyvinulo?

Áno, určite. V začiatkoch nám vo všetkom radili domáci, ale keď sme sa do toho pustili, zistili sme, že niektoré odrody, ako Modrý Portugal, sú veľmi náročné na pestovanie. Ale aj napriek tomu, že nie sú najjednoduchšie, rozhodli sme sa ich zachovať, pretože nám chutia a zároveň sú súčasťou histórie tejto oblasti.

Aké ďalšie výzvy vás čakali pri zakladaní vinárstva?

V podstate to bol proces, ktorý sa vyvíjal, pretože to nebolo len o víne, ale aj o architektúre, o vytváraní prostredia. Keď sme tu začínali, bola to veľká výzva, ale dnes vieme, že sme sa rozhodli správne. Vždy nás to bavilo a stále nás to baví.

Momentálne sedíme v dome, ktorý prešiel značnou rekonštrukciou. Môžete nám povedať, ako to celé začalo?

Keď sme sa sem dostali, pôvodný dom postavili jezuiti začiatkom 20. storočia pre svojho vinohradníka s rodinou. Po revolúcii to však už bolo trošku zanedbané. Neskôr sme to kúpili a začali rekonštrukciu. Dlho sme to všetko čistili, ale podarilo sa nám ho dať do pôvodného stavu. A hoci to nebolo ľahké, dnes sme na to veľmi hrdí.

Pôvodne tu bývali dve rodiny, a po rekonštrukcii sme sa rozhodli dom využiť na akcie, ako svadby a rôzne oslavy.

A čo ďalšie akcie, ktoré tu robíte? 

Každý júlový štvrtok  organizujeme grilovačky vo vinohrade, kde sa snažíme robiť vyššiu gastronómiu a párovať vína k jednotlivým jedlám.  

Kam všade sa dostali vaše vína?

Máme za sebou distribúciu do rôznych krajín, dokonca sa zopár fliaš dostalo aj do Severnej Kórey. Naše vína ochutnala aj naša bývalá pani prezidentka. Pred pandémiou Covidu sme vyvážali do Spojených štátov či do Číny. Teraz exportujeme do Nórska a Veľkej Británie.

Takže sa snažíte presadiť aj v zahraničí?

Áno, ale robíme to skôr kvôli Slovákom, nie kvôli zahraničiu. Vieme, že zahraniční  distributori hľadajú malé, menej známe butikové vinárstvá, ktoré ponúkajú záruku kvalitného vína.  

Ako vyzerá Váš deň?

Teraz mám dni o čosi voľnejšie. Okrem vína a vinohradu sa ešte venujeme distribúcii a službám pre lokálnych poľnohospodárov. S manželkou a kolegami sa stretneme v pondelok, preberieme, čo nás čaká, a potom robím hlavne tu vo vinárstve. 

Spomínali ste aj svoju dcéru. Ako vám pomáha v práci?

Áno, moja dcéra Emma veľmi pomáha. Má veľa skúseností. Študovala manažment a potom sa venovala marketingu a značkám ako Louis Vuitton. Robila aj pre slovenskú značku Nehera a pre známu šperkárku v nórskom Osle.  

To je skvelé, že sa venuje aj vizuálnej stránke. Ako ste sa dostali k tomu, že víno sa stalo takou súčasťou vašej každodennej rutiny?

Víno je pre nás normálnou súčasťou jedálnička. Každý deň si k obedu alebo večeri dáme pohár vína. Je to čas, keď sa rodina stretne a aj to je už pre nás taká malá slávnosť.  

Aké máte najbližšie cestovateľské plány?

Už dlhšie sa chystám navštívť Napa Valley v USA.