Len chvíľu po dojedení výdatného jedla sa nečakane dostaví chuť na niečo sladké - bez ohľadu na to, ako veľmi ste sýti. Vedci teraz zistili, prečo sa zdá, že náš mozog robí výnimku, keď ide o dezert.
Je to dobre známy jav: po zjedení výdatného jedla sa zdá, že ešte aj tak zostane miesto na tiramisu, kopček zmrzliny alebo kúsok torty. To, čo sa môže zdať zvláštne, má v skutočnosti dobre zdokumentované neurologické pozadie.
Výskumníci z Inštitútu Maxa Plancka pre biológiu starnutia v Kolíne nad Rýnom zistili, že túžba po cukre je v našom mozgu pevne zakódovaná. Ich štúdia, ktorá bola nedávno publikovaná v časopise Science , odhalila, že mozog dokáže prekonať signály sýtosti, keď ide o dezert - vďaka špecifickému mechanizmu, ktorý oklame náš mozog.
Pri experimente zistili, že myši konzumovali cukor vo veľkom množstve aj napriek tomu, že k nemu mali prístup už predtým. Vinník: niektoré neuróny v mozgovom hypotalame, oblasti, ktorá je zodpovedná za signalizáciu, kedy sme sa nasýtili.
Tieto neuróny, ktoré zvyčajne regulujú pocit sýtosti, sa po pridaní cukru prepnú do akéhosi "vypínacieho režimu". Cukor nielenže aktivuje mozgový systém odmeňovania, ale spúšťa aj uvoľňovanie endorfínov, tých chemických látok, ktoré okamžite zlepšujú našu náladu. Na rozdiel od tukov alebo bielkovín cukor tento systém jedinečným spôsobom ovplyvňuje, čím zvyšuje našu túžbu jesť ďalej, dokonca aj keď máme plný žalúdok.
Jedným z najprekvapujúcejších zistení štúdie bola dvojitá úloha, ktorú zohráva skupina mozgových buniek známych ako neuróny POMC. Tieto neuróny sú zodpovedné za potláčanie chuti do jedla a zároveň - paradoxne - stimulujú chuť na cukor. Toto rozporuplné správanie môže mať pôvod v evolúcii: v časoch, keď bol nedostatok potravy, predstavoval cukor rýchly a spoľahlivý zdroj energie. Prejedanie sa cukrom, aj keď je človek sýty, mohlo byť výhodou prežitia už v dobe kamennej.
V dnešnom prostredí, kde je veľa sladkých potravín a sú ľahko dostupné, však tento kedysi užitočný mechanizmus môže viesť k nezdravému životnému štýlu a nadmernej konzumácii.
Tieto objavy by mohli otvoriť dvere k potenciálne prevratnej liečbe obezity. Hoci už existujú lieky, ktoré sú zamerané na opioidné receptory v mozgu, ich účinky boli doteraz obmedzené. Vedci z Kolína nad Rýnom teraz dúfajú, že budú môcť využiť tieto novozískané poznatky na cielenejšie zásahy do endorfínových signálnych dráh - a tak obmedziť chuť na sladké bez narušenia normálnej regulácie sýtosti.
Dovtedy zostáva "druhý žalúdok na dezert" príkladom toho, ako silne sú naše stravovacie návyky ovplyvnené biochemickými procesmi. Druhý kúsok koláča možno nie je racionálny - ale pre náš mozog je to čistá blaženosť.
